Život v pustovni
Pustovňa sv. Petra a Pavla, patriaca pod kláštor sv. Marona v Annayi, je od kláštora vzdialená asi dvadsať minút cesty a stojí na odľahlom mieste v nadmorskej výške 1378 metrov. Tvoria ju dve prízemné budovy, v ktorej sú tri cely so strechami z kmeňov stromov. Dlážku pokrýva jednoduchá kamenná dlažba. V kaplnke je postavený oltár - sv. Petrovi a Pavlovi.
Prvý pustovník Rádu libanonských maronitov, ktorý vstúpil do pustovne, bol Boží muž, otec Eliša al-Hardíní. Otca Elišu, Charbel často navštevoval ešte pred svojím vstupom do pustovne. Stal sa Charbelovým duchovným otcom.
Pôvodná fotografia pustovne
Pôvodná fotografia kaplnky sv. Petra a Pavla
V roku 1875 po zázraku s lampášom naplneným vodou, predstavený povolil otcovi Charbelovi odísť žiť do pustovne. 15. februára, po smrti otca Elišu, ktorý zomrel 13.2.1875, si otec Charbel zbalil duchovné a omšové knihy a spolu s prikrývkou ich vložil do slamenej tašky a definitívne odišiel žiť do pustovne. Svoju pustovňu, ktorú obýval spolu s otcom Makariusom a o. Libaosom, opúšťal len veľmi zriedkavo a to len na príkaz predstaveného kláštora. V pustovni viedol život plný modlitby a vzdávania vďaky. Modlil sa predpísane modlitby a ruženec na podložke zo slamy, ktorú si sám vyhotovil, pevne kľačiaci ako svieca. Oslavou a vrcholom každého dňa mu bola sv. omša, na ktorú sa s horlivosťou pripravovala a po ktorej veľmi dlho vzdával vďaku. Poslednú sv. omšu slúžil 16.12.1898, po ktorej upadol do agónie.
Otec Charbel sa riadil regulov pustovníkov, ktorú napísal v roku 1716 zakladateľ rádu libanonských maronitov a doplnená bola v roku 1810.
Regula pustovníkov:
Čl. 1. Kto chce viesť samotársky život, musí byť zdravý (mať dobrý zdravotný stav) a stráviť aspoň päť rokov v reholi po slávnostnom zložení sľubov a potvrdení svojho povolania (ako pustovníka).
Čl. 2. Bude podliehať autorite predstaveného kláštora, ku ktorému pustovńa patrí. V pustovni nesmú byť viac ako traja a menej ako dvaja pustovníci.
Čl. 3. Musí mať v kaplnke pustovne Najsvätejšiu sviatosť a často ju navštevovať vo dne i v noci.
Čl. 4. Musí byť usilovný vo vykonávaní manuálnej práce, alebo pri lectio divina, alebo počas modlitieb, alebo rozjímania, aby sa uchránil pred záhaľkou, ktorá je považovaná za matku všetkých zlozvykov.
Čl. 5. Bude prítomný v kláštore počas Vianoc, veľkej noci a na sviatok sv. opáta Antona a ak chce, zostane (v tých dňoch) na obed s komunitou.
Čl. 6. Ženy by mali mať zakázané vstupovať za plot pustovne a pustovníci by sa tiež mali vyhýbať častému navštevovaniu laikov.
Čl. 7. Všetko, čo sa týka každodenného života(jedlo, nápoje, odev, lôžko) musí byť preniknuté duchom úplnej chudoby. Okrem toho si pustovník ako zasvätený Pánovi musí nechať rásť vlasy a fúzy a nesmie používať britvu na holenie.
Čl. 8. Musí ustavične zachovávať povinnosť pôstu až do poludnia a vôbec nesmie jesť mäso. Počas obdobia pôstu a odriekania sa postí až do západu slnka tak, že príma pokrm len raz za deň. Tento pokrm pozostáva len zo zeleniny, pričom je potrebné zriecť sa akéhokoľvek druhu ovocia a každého alkoholického nápoja.
Čl. 9. Vždy musí zachovávať mlčanlivosť, a keď je to potrebné, musí hovoriť veľmi ticho.
Čl. 10. Musí spávať na drsnom a tvrdom matraci a spánok nesmie trvať dlhšie ako päť hodín. Zvyšok noci sa má sústrediť na modlitbu a rozjímanie, bude sa modliť celú Liturgiu hodín z veľkej knihy v sýrčine, bez akéhokoľvek skracovania.
Čl. 11. pustovník môže vyjsť z pustovne len na základe povolenia zo strany predstaveného kláštora
Východná duchovná tradícia, ktorú žili mnísi a rehoľníci, je v podstate vždy svätosťou kontemplácie po ťažkom asketickom boji. Východné kláštory boli vždy strediskami intenzívneho duchovného života. Otec Charbel každú noc od polnoci kľačal pred svätostánkom, aj v najväčšej zime oblečený iba v ľahkom odeve. Podstupoval tvrdé umŕtvovanie.
Otec Charbel dušu stvoriteľovi odovzdal 24.12.1898 v milovanej pustovni, kde žil 23 rokov vo veku 70 rokov.
Pustovňa v dnešnej dobe slúži ako múzeum, kde je zachovaná kaplnka, ako aj cela sv. Charbela, ktorú navštevujú tisíce pútnikov ročne.
